Budúcnosť je v hnutiach a spoločenstvách
V našej knižnici by nemala chýbať kniha “Spovedal som Slovensko”. Niekdajší národný moderátor hnutia Svetlo – Život páter Michal Zamkovský sprítomňuje v nej svoje spomienky, z ktorých sa dá čítať jeho duša a vyžaruje živá nádej na budúcnosť.
Cítiť z nej jeho lásku k ľudu pod Tatrami, ktorému zasvätil svoj život. Raduje sa s ním, teší sa, plače a počúva jeho hlas. Chápal jeho ťažký osud v období nepriazne, umlčovania a celou svojou bytosťou mu slúži dodnes. Jeho pracovitosť priniesla neuveriteľné výsledky, vedomie Božej lásky a neustálej Božej prítomnosti. Niečo v ňom sa zmenilo a niečo sa muselo zmeniť vďaka nemu. Boh cez neho naozaj zasahuje a mení naše životy.V knihe spomína, ako sa dostal k hnutiu Svetlo – Život, ktoré ho fascinovalo pre svoju komplexnú formáciu. Osobne sa stretol aj so zakladateľom hnutia otcom Blachnickým, ktorému sa podarilo učenie Druhého vatikánskeho koncilu pretaviť do formačných kurzov, Oáz nového života. Otec Michal, ako sme ho vždy oslovovali, aj v tejto knihe pripomína akú dôležitosť v živote cirkvi majú hnutia a spoločenstvá, ktoré sú odpoveďou na dnešné výzvy: “Občas to prináša napätie, ale vanutie Ducha Svätého nemožno zastaviť. Človek nemôže rásť vo viere v masovom kresťanstve. Treba vytvárať malé spoločenstvá, kde sa všetci poznajú, kde môžu nájsť zázemie, kde sa vracajú, keď im je ťažko. Tam kde manželia patria do spoločenstva navzájom sa posilňujú a snažia sa žiť kresťansky, tam fungujú klasické, pevné rodiny a tam, kde sa žije viera pravdivo, skutočne tam aj deti prejdú krízami. Budúcnosť je v hnutiach a spoločenstvách, kde sa bude odovzdávať aj viera aj spôsob života. Netreba sa ich báť, ale vnímať ako dar od Boha a vytvárať im priestor, pretože dnes viera už častokrát nejde cez rodiny. Malé spoločenstvá nemajú nahrádzať farnosť, majú byť predĺženými rukami farnosti, spolupracovať s kňazmi, ponúkať sa a zapájať, kde sa dá.
Duch prebúdza charizmy aj modlitbu v srdciach, vznikajú nové oázy života, kde ľudia môžu prísť a načerpať. Každý kresťan prijíma svetlo, ktoré sa v ňom má stať životom. Naša oázová spiritualita vníma vieru ako radostné stretnutie s Kristom, istotu, že som Bohom milovaný a Kristom vykúpený”, zdôrazňuje otec Michal a nezabudol ani na dnes už svätého Jána Pavla II., ktorý bol osobným priateľom otca Blachnického a slúžil sväté omše na oázových stretnutiach. V knihe spomína aj na obdobie prenasledovania, ktoré bolo tvrdšie ako v Poľsku a ľudia sa stretávali tajne, nebáli sa, aj na radosť z oázy v roku 1990 v kláštore v Podolínci, na ktorej sa zúčastnilo 150 ľudí. Oživil aj pamäť a spomenul aj začiatky modlitieb s mladými v Podolínci a v Starej Ľubovni, kde sa každý prvý piatok modlili len pri zapálenej sviečke. Trvalo to roky, až do nežnej revolúcie.
Ľubo Ogurčák