Oáza modlitby – január 2015

20.1.2015 Jana Senkova Aktuality, Uskutočnené akcie, 0

Ešte sme nezabudli na štedrosť Vianoc a neupadli do všednosti každodenného života a cez víkend od 16. do 18. januára sa sme mohli v Božej prítomnosti nechať obdarovať Jeho požehnaním. Témou Oázy modlitby bolo „Požehnanie“ a ústrednou myšlienkou bol text Sv. písma: Nm 6, 22- 27. „Pán povedal Mojžišovi… takto budete žehnať… nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni… nech ti ukáže jasnú tvár… nech obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj… takto budete žehnať….“Každý kresťan dostal aj úrad kňaza, proroka a kráľa. Každý kresťan má žehnať, zdôraznil o. Viliam Maretta a v homílii pripomenul našu úlohu byť “novodobými prorokmi” v našich rodinách a odovzdávať požehnanie aj ďalej. Nemáme sa báť prosiť o silu žehnať a uzdravovať, lebo máme k dispozícii všetku moc a silu požehnania.
Z katechézy o požehnávaní v rodine, ktorú predniesli Dušan a Janka Senkovci sme získali nové informácie o požehnaní, ktoré je dôležité nielen pre deti, ale aj dospelých. Požehnaním sa zvoláva hojnosť a plnosť života. Boh ho dáva ako dar, a preto má byť našou každodennou praxou a majú ho zakúsiť aj naše deti. Ako rodičia máme požehnávať svoje deti dennodenne dotykom i vypovedaným slovom. Využívajme tento dar pre duchovný rast našich deti. Požehnanie prináša úžitok aj pre toho, čo žehná a ovplyvňuje aj budúce generácie. Slová požehnania sú Duch a Život a majú obrovskú silu meniť naše životy.
Aj v našom hnutí je priestor na požehnávanie. Každý záväzok je požehnaním, zdôraznil vo svojej hodnotnej katechéze Vlado Gladiš. Len treba prísť a prijímať. Často však na pozvanie, službu reagujeme mrzuto, odmietavo a prichádzame o požehnanie. Chýba nám pokora a láska k blížnemu. Musíme si uvedomiť že život v Domácej Cirkvi je pre nás požehnaním, ktoré musíme odovzdávať ďalej. Vieme o tom a predsa to nepraktizujeme, ” je to dlhá cesta od rozumu k srdcu”.
Celý program OM bol vyvážený, všetko do seba zapadalo: krížová cesta, manželský dialóg, rodinná sv. omša s farnosťou, s p. dekanom, ktorý nás prosil, aby sme súčasné spoločenské udalosti riešili „so zdravým rozumom”.
Všetci sme boli povzbudení, obohatení, ako to bolo vyjadrené na záver vo svedectvách. Bola to dobre načasovaná Oáza modlitby, bol to čas „požehnania”.
Domov, do svojich rodín, farnosti, na pracoviská nás rozposlal o. Viliam „Áronovským požehnaním”.
Môžeme požehnávať, môžeme dávať dary! Chvála Pánovi!